Akému cudziemu jazyku by ste dali prednosť? Takému, čo sa ľahko učí a ešte ľahšie používa, ale takmer nikto ním nehovorí? Alebo päť krát ťažšiemu, ktorým hovorí polovica sveta?
Otázka je čisto akademická, v skutočnosti nemáme na výber. Jednotlivec si ešte môže užívať ilúziu slobodného výberu, ale na globálnej úrovni sa podrobujeme tvrdému diktátu. Nie, nemajú v tom prsty ani politici, ani tajné organizácie, ani nadnárodné spoločnosti. Sú to neživé a slepé mechanizmy, ktoré fungujú v ľudskej spoločnosti.
Nie je náhoda, že sa latinčina rozšírila do sveta za rímskymi légiami, a po páde starovekého Ríma sa pomaly vytratila. Náhodná nie je ani súvislosť medzi napoléonskymi vojnami a dominantným postavením francúzštiny v diplomacii ešte začiatkom 20. storočia. Po expanzii Britského impéria už víťazný postup angličtiny nemohlo nič zastaviť.
Našťastie víťazný postup armád nie je pre šírenie jazykov nevyhnutný. Vojenská aj jazyková expanzia sú len dôsledkom expanzného potenciálu, politickej aj ekonomickej sily. Už dnes ma straší predtucha, že sa na staré kolená budem musieť učiť maľovať čínske znaky.
Skúsme si však predstaviť školu budúcnosti, kde sa ako prvý cudzí jazyk bude učiť esperanto. Namiesto desiatich rokov náročného štúdia angličtiny alebo čínštiny, postačia dva. A zvyšných osem môžno venovať ukrajinčine, švédčine, svahilčine, … Viem si živo predstaviť, ako si žiaci a ich rodičia vyberajú strednú školu podľa druhého jazyka. Alebo využijú možnosť neučiť sa ďalší jazyk, a viac času venujú matematike, biológii, alebo dejepisu.
Esperanto môže byť kľúčom k skutočne slobodnej voľbe jazyka, hoci aj malého a zdanlivo bezvýznamného. Predpokladom je však ťaživá sloboda rozhodnutia, že niečo chceme zmeniť.
Takže ako by ste teraz odpovedali na otázku z úvodu? Necháme veciam voľný priebeh, alebo sa vzoprieme a vybojujeme pre našich potomkom právo na slobodnú voľbu jazyka?
Ak ste sa rozhodli pre esperanto, pridajte sa na Facebooku k fanúšikom stránky Podporujem esperanto.